Športová psychológia


Sedím si tak doma na gauči. Je nedeľa a ja nadávam na ten náboženský zvyk -                        *„V nedeľu máš oddychovať!“.* Hovorí sa, že aj Boh na siedmy deň odpočíval. Pritom po celom týždni vyšlo slnko, konečne sa dá pokosiť tráva, orezať stromčeky, hodiť veci do práčky alebo umyť auto. 

Tak si sedím a pozerám sa na 12 epizódu svojho obľúbeného sitcomu (stále sa to mení medzi tými istými) a zrazu sa rozhodnem, že si nájdem film na streamovacej platforme. Po 20 minútach to vzdávam a vraciam sa k sitcomu. Pozerám sa z okna a začnem uvažovať, čo by som mohol spraviť do práce. Vo vnútri totiž pociťujem nepokoj, pocit nevyužitého času. *„Sprav aspoň niečo!“* hovorí mi hlas v mojej hlave a napätie vo vnútri stúpa. Nakoniec sa dvihnem a idem do posilňovne aspoň si zacvičiť. 

*Zažili ste to niekedy? Takýto pocit  tlaku? Ako ste to riešili? Ktoré myšlienky vám bežali v hlave?*

Čítal som príbeh lekárskeho študenta, ktorý vravel, že ak na konci dňa, nie je na pokraji zrútenia, má pocit, že nepracuje dostatočne usilovne (našiel som v tom, tak trochu seba) a pri pátraní o tejto téme som narazil ešte na príbeh CEO, ktorá tvrdila že čakanie na vyzdvihnutie detí zo školy ju privádza do paniky, akoby plytvala svojim drahocenným časom. A do tretice IT sféra a priznanie softvérového inžiniera, ktorý sa zveril, že niekedy vynecháva jedlo zo strachu, že zamešká a niečo nestihne. Pekný príklad fenoménu, ktorý sa nazýva - *„Fear Of Missing Out“* (strach z nedostatku) v skratke **FOMO** a je dokonca jednou z foriem nelátkovej závislosti. 

Jeho základ môžeme hľadať v tom, že každý jedinec má v sebe zakódovanú potrebu niekam patriť, teda túži byť členom určitej sociálnej skupiny a podieľať sa aktívne na chode tejto skupiny. Strach z premeškania sa týka pocitu, že ostatní sa viac bavia, žijú lepšie životy alebo zažívajú lepšie veci ako my. Jednoducho, máme dojem, že sme niečo premeškali, že nie sme takí dobrí ako ostatní. 



> **"FOMO nie je len pocit, že by ste mohli niečo robiť lepšie, ale je to pocit, že prichádzate o niečo dôležité, čo práve teraz zažívajú ostatní."**

Ako športový psychológ a kouč sa vo svojej praxi stretávam s potrebou nadmernej produktivity a výkonnosti na dennodennej báze, či na školeniach alebo pri individuálnej práci s klientom. Tých podobností medzi mysľou športovca a človeka v korporáte je naozaj veľa. Pred časom, keď sme sa tomu venovali v rozhovore s jedným klientom vrcholovým športovcom mi fenomén „toxickej produktivity“ udrel do očí a povedal som si, že by bolo fajn to rozviesť trochu viac. Poďme ale postupne...

![toxic-productivity-2000-5abeb0673a2547a7a0b0b7a9b957729a.jpg](/uploads/toxic_productivity_2000_5abeb0673a2547a7a0b0b7a9b957729a_51376c8fee.jpg)

# Čo to vlastne toxická produktivita je?

Produktivita sa stáva toxickou vtedy, keď cítite tlak na to, aby ste boli produktívni neustále a aby ste uprednostňovali svoj nekonečný zoznam úloh na úkor svojho blaha/pohody.
Aj keď to nie je oficiálna diagnóza (zatiaľ), toto zmýšľanie si môže vyberať daň na vašom fyzickom, duševnom aj sociálnom zdraví. V niektorých prípadoch môže viesť ku vzniku  úzkosti, depresie, vyhorenia, nespavosti alebo problémom so sebavedomím.

# Aké sú príčiny toxickej produktivity? 

**Spoločenský tlak** alebo prostredie v ktorom sa hýbeme, totiž to nielen naša ale celkovo kultúra oslovuje ako workoholizmus a neustálu produktivitu. Internet je zaplavený motivačnými videami a osobami, ktoré šíria myšlienku neustálej produktivity a výkonnosti. Každý deň, každú sekundu venovať svojmu cieľu, svojmu snu a neprestavať. To môže vytvárať tlak zvonku na jednotlivcov, aby sa neustále usilovali a dosahovali. 
My totiž vidíme len tých, ktorí to dokázali, čo môže viesť k pocitu, že práve oni majú ten kľúč k úspechu a môžu ho ponúkať ďalej iným ľuďom a aj za peniaze. Druhú stranu mince už nevidíme, to množstvo ľudí, ktorí práve vďaka tomuto prístupu stratili samého seba a odzrkadlilo sa to na napríklad na ich zdraví alebo vzťahoch. 

Druhou príčinou sú **vnútorné tlaky**, ako sú perfekcionizmus, nízke sebavedomie a strach z neúspechu, ktoré vedú k pocitu, že je nutné neustále dokazovať svoju hodnotu prácou a produktivitou. Zamyslite sa nad ľuďmi vo vašom okolí, koľko z nich vykonáva prácu ako zrkadlo svojej identity? Teraz obráťte svoj zrak k sebe. Ak si odmyslíte prácu a výkon? Aké roly v živote a hodnotu máte? Použijem príklad športovca, ak prehrá finálové zápolenie so svojím súperom, zmení sa jeho ľudská hodnota? 
Identita človeka je komplexná a mnohotvárna. Je to súhrn rôznych aspektov, ktoré definujú človeka ako jedinca a odlišujú ho od ostatných. Silná identita dáva človeku silu a odolnosť voči ťažkým životným situáciám.

Treťou príčinou je **technológia a jej vývoj**. Neustály prístup k práci a informáciám cez smartfóny a počítače stiera hranice medzi prácou a voľným časom, čím uľahčuje prepracovanie a vyčerpanie. Napríklad taký home office. Štúdie ukazujú, že práca z domu môže viesť k zvýšeniu produktivity o 13% až 40%. Dôvody zahŕňajú elimináciu rušivých elementov v kancelárii, flexibilitu pracovnej doby a lepšiu kontrolu nad pracovným prostredím. Okrem toho to prináša radu ďalších benefitov ako znížený stres, zvýšenú spokojnosť s prácou, zníženie nákladov. Samozrejme, ako ukazujú štúdie, má to aj svoje negatíva – rozptýlenie, osamelosť, zhoršenú komunikáciu a zhoršenie oddeľovania práce a súkromného života. Práve hranica medzi prácou a súkromným životom je tou povestnou výzvou pre človeka. 

# Ako rozpoznať, že som sa chytil do pasce toxickej produktivity?

![toxic.jpeg](/uploads/toxic_f16167afe1.jpeg)

Tu je päť znakov, ktoré tomu môžu napovedať – a návrhy, čo s tým môžete robiť:

## 1. Neustále ste v pohybe

V rozhovoroch počúvam od ľudí, že majú pocit, že nikdy nie je dostatok času a že sa neustále ponáhľajú k ďalšej veci. Trochu spomaliť alebo relaxovať môžu len vtedy, keď je všetko hotové (v hlave mi práve idú domácnosti pred sviatkami a ich preteky v upratovaní).
Tento falošný pocit naliehavosti môže vyvolávať úzkosť, pretože časť mozgu zodpovedná za rozpoznávanie hrozieb (amygdala) vníma naliehavosť a nesprávne interpretuje signál ako "nebezpečenstvo", čím aktivuje reakciu boja alebo úteku.


### Čo s tým?
Vyskúšajte jednoduchú techniku stíšenia. Opakujte si pre seba "spomaľ" ako mantru minútu alebo dve. Potom si na akúkoľvek aktivitu vyhraďte čas a sústreďte sa na dýchanie. Vhodné techniky sú napríklad dýchanie do obdĺžnika (3 sekundy nádych a 6 sekúnd výdych) alebo „boxbreathing“ (štvorcové dýchanie 3 sek. nádych, 3 sek. výdych). 
Ak to budete robiť 3 až 5 minút, môže vám to pomôcť zvládnuť prvotný pocit úzkosti a minimalizovať vnímanie naliehavosti.

##  2.   Cítite sa vinní alebo zahanbení, že toho nerobíte dosť
Toxická produktivita má veľa spoločného s pocitmi ako hanba a vina. Tieto pocity prichádzajú, keď ste si neodškrtli veci ktoré si myslíte, že ste mali urobiť a čo ste neurobili alebo, keď ste neurobili niečo dostatočne dobre. Tieto pocity môže poháňať toxický cyklus, ktorý vás núti tlačiť sa až do vyčerpania, len aby ste znížili ten tlak a frustráciu, a to pocitom spokojnosti, keď už nemáte energiu robiť viac.

### Čo s tým?
Zapisujte si svoje myšlienky do denníka a skúste v nich hľadať vzorce. Ľudovít Ódor vo svojej knihe Rýchlokurz geniality vyzdvihuje dôležitosť dát. Dáta nám dávajú informácie, tie vieme premeniť do vedomosti, z ktorých vieme vyťažiť múdrosť. Ak uplatníme tento prístup na naše myšlienky, môžeme získať naozaj veľa. 
Myšlienky nevieme mazať, skúsme ich spochybniť :) 	
Ak si všimnete "dvojaký meter" v myslení - keď na seba kladiete vyššie očakávania ako na ostatných - použite sebalásku a povedzte si: "Robím, čo je v mojich silách, tak ako každý iný."
Ak si všimnete "perfekcionistické" alebo "čiernobiele" myslenie - myšlienku, že ak niečo nie je 100% úspešné, je to zlyhanie - povedzte si: "Čiastočný úspech sa stále počíta a to, čo som dnes urobil, stačí."


## 3.	Vaša sebahodnota je určená tým, aký ste produktívni
Úroveň produktivity kolíše každý deň z dôvodov, ktoré nemôžete ovplyvniť. No ľudia si o sebe hovorievajú veci ako: "Dnes to bol hrozný deň" alebo "Dnes som bol úplne zbytočný" a možno „Dnes som absolútne nič nespravil“. Práve takéto myšlienky môžu naznačovať, že sa pri budovaní vašej sebahodnoty prehnane spoliehate na produktivitu.


### Čo s tým?
Sledujte svoj vnútorný monológ a precvičujte láskavosť samého k sebe. Skúste sa rozprávať so sebou samým tak, ako by ste sa rozprávali s priateľom alebo milovanou osobou, oslovujte sa pritom menom.
Napríklad by som si mohol povedať: "Mojo, dnes sa ti darí!" Táto technika sa v angličtine nazýva „distanced self-talk“ alebo externalizovaný selftalk a výskumy ukazujú, že vám môže pomôcť vidieť samého seba objektívnejšie.


## 4. Máte problémy s relaxáciou alebo voľným časom
Pre mnohých je produktivita spojená s pochvalou/ocenením a odmenou, čo vedie k vyplavovaniu chemikálií v mozgu, ktoré navodzujú dobrý pocit (ako je dopamín). Na týchto látkach sa môžeme stať "závislými“ a chceme toho viac. Časom sa potom pre vás stáva ťažším cítiť sa dobre, keď netlačíte na maximum. Keď potom čelíte nenaplánovanému času, tak prichádza tlak na jeho vyplnenie a pocity rozrušenia, podráždenosti alebo napätia, namiesto toho, aby ste si ten čas jednoducho užili.


### Čo s tým? 

Skúste sa na voľný čas pozrieť ako na príležitosť alebo dar. Ak napríklad prídete na nejakú udalosť skôr než ste predpokladali, skúste zavrieť oči a počúvať zvuky okolo seba alebo len pozorovať bez hodnotenia a súdenia ľudí okolo seba. Stále využívate tento čas produktívne, ale relaxačným spôsobom.

## 5. Zanedbávate starostlivosť o seba
Ak sa vám zdá starostlivosť o seba ako strata času, je to diaľnica k vyhoreniu. Do tejto kategórie patrí zanedbanie pohybu, spánku a odpočinku, zdravej stravy, vzťahov či času na zábavu a radosť. U ľudí s týmto zmýšľaním nie je nezvyčajné vynechávať jedlá alebo odkladať aj návštevu toalety či pitie vody.

### Čo s tým?
Ak chceme aby naše telo fungovalo z dlhodobého hľadiska, potrebujeme pre neho vytvoriť optimálne prostredie pre výkon ale aj regeneráciu. Stretol som sa s ľuďmi, ktorí hovoria, že večer kolabujú od vyčerpania, ale aj tak nevedia zaspať alebo sa na druhý deň necítia oddýchnutí. K regeneračnému spánku je totiž potrebný pocit uvoľnenia. Mozog potrebuje rutiny. Skúste si preto vytvoriť vlastnú rutinu pred spaním, ktorá bude zahŕňať činnosti podporujúce spánok a uvoľnenie (počúvanie relaxačnej hudby, čítanie románu, písanie denníka, kúpeľ alebo sprcha, stíšenie svetiel, ochladenie vzduchu či pitie bylinkového čaju). 
Písanie denníka je silný nástroj, ale povedzme si úprimne,  nie každý má na to večer priestor. Preto skúste si aspoň vizuálne cez predstavy v hlave ten deň uzavrieť. Poďakujte si za to, čo sa vám v tom dni podarilo, odpustite si, ak niečo nevyšlo podľa predstáv. Možno si nájdete pre seba vlastnú otázku. Mne vďaka nášmu výcviku funguje: „Pre koho som bol dnes užitočný?“

![andreas-klassen-gZB-i-dA6ns-unsplash.jpg](/uploads/andreas_klassen_g_ZB_i_d_A6ns_unsplash_083a9717c2.jpg)

Zjednodušene možno povedať, že každý z nás hľadá v živote šťastie. Psychológovia sa zhodujú, že to je s najväčšou pravdepodobnosťou ukryté v zmysluplnosti, ale aby to nebolo také jednoduché, tá má mnoho podôb. Preto neexistuje jeden univerzálny kľúč a postupné sebapoznávanie sa zdá byť účinnou stratégiou. Identifikácia sa cez výkon a produktivitu je v nás možno evolučne zakódovaná, ale život je príliš krátky na to, aby bol o toxickej produktivite. Preto skúsme spomaliť, akceptovať, poďakovať a byť k sebe láskaví za to, čo všetko robíme. 


V ďalšom článku sa môžeme povenovať mindfulness – princípom a technikám, ktoré môžu pomôcť pri každodenných výzvach v práci, škole alebo športe. *italic text*

Zaujímavá kniha o produktivite a práci z domu: Charlie Warzel, Anne Helen Petersen - Out of Office: The Big Problem and Bigger Promise of Working from Home

---

Zdroje údajov využitých v blogu: 

Ľudovít Ódor – **Rýchlokurz geniality**

[https://thehill.com/opinion/technology/4228100-does-working-from-home-damage-productivity-just-look-at-the-data](https://thehill.com/opinion/technology/4228100-does-working-from-home-damage-productivity-just-look-at-the-data)

small_charlesdeluvio-Lks7vei-eAg-unsplash-2.jpg

thumbnail_charlesdeluvio-Lks7vei-eAg-unsplash-2.jpg

charlesdeluvio-Lks7vei-eAg-unsplash-2.jpg

Identifikácia sa cez výkon a produktivitu je v nás možno evolučne zakódovaná, ale život je príliš krátky na to, aby bol o toxickej produktivite.

Toxická produktivita - tichý zabijak radosti: Ako rozpoznať a prekonať toxickú túžbu po neustálom výkone

large_S_M-2161.jpg

medium_S_M-2161.jpg

small_S_M-2161.jpg

thumbnail_S_M-2161.jpg

S_M-2161.jpg

*„Červené svetla zhasli a máme odštartované!“* na tieto slová má patent človek, ktorý  a to nielen v mojom vnímaní dopomohol v našich končinách vzkrieseniu F1 - Števo Eisele a znamenajú jediné: štart pretekov Formuly 1. Kráľovná motošportu je späť a moja Pani manželka, ktorá miluje vtipné reelska s chýbajúcimi pneumatikami Ferrari vie, že nedele okrem futbalu budú patriť tomuto krásnemu športu. 

![niels-baars-NMr4KU40lcU-unsplash.jpg](/uploads/niels_baars_N_Mr4_KU_40lc_U_unsplash_5b01e72357.jpg)

Pamätám si, že ako deti sme jazdili s mojim kamarátom na bicykloch pod našim blokom. Na našom sídlisku sme si našli 3 chodníky, ktoré spĺňali charakter okruhu. Na jednom sme dokonca mali aj pitlane a pretekali. On červený „tifosi“ a veľký obdivovateľ Michaela Schumachera a ja samozrejme opak - fanúšik strieborných šípov a Miku Häkkinena. Naše jazdecké schopnosti boli zhruba na rovnakej úrovni, ale rozhodla technická stránka a pripravenosť „monopostu“ – on mal totiž väčší bicykel s viac prevodmi.

Premietneme sa o 20 rokov ďalej a detský úžas a obdivovanie tohto športu doplnilo veľa odborných informácií z oblasti psychológie. Vznikla tak ešte väčšia zvedavosť. Pohľad do hlavy pilota F1 z hľadiska športového psychológa som chcel napísať už dávnejšie, ale čakal som kým sa spustí ten správny myšlienkový pochod a dám dokopy tie správne slová. Tak čo ideme na to?

***Poďme po poriadku. Čo sa vlastne v tom monoposte deje? Čo všetko pôsobí na telo pilota a aké nástrahy musí pilot zvládnuť? Prečo bežný človek nezvládne vedenie monopostu  F1 inak ako na „playku“?*****

Reakčný čas pilotov F1 je okolo 200 milisekúnd. Rekordný čas bol nameraný pri štarte Veľkej ceny Japonska v Suzuke 2019 Valtterimu Bottasovi a bolo to 40 milisekúnd. Pre porovnanie je to reakčný čas, ktorý dovolí mačke bezpečne uniknúť prekvapujúcemu útoku hada. Brzdový pedál v monoposte F1 si vyžaduje pre úplne využitie brzdovej sily stlačenie silou, ktorá je podobná ako pri zdvihnutí váhy 100 kilogramov pri mŕtvom ťahu. Pritom pri brzdení zažívajú jazdci pôsobenie sily na úrovni 5G, čo sa rovná dopadu z výšky druhého poschodia na zem. Ďalšou zaujímavosťou je, že krk jazdcov je podrobovaný záťaži o veľkosti, ktorá môže byť ekvivalentom toho, akoby sme držali na hlave 40 kilogramový kotúč. Preto si pri trochu pozornosti možno všimnúť, že niektorí jazdci majú obrovské krky. Počas pretekov sa cockpit monopostu môže zohriať až na 60 stupňov Celzia, čo spôsobuje stratu 2,5 až 3 kg tekutín za preteky. Takáto strata tekutín môže spôsobiť u jazdcov pulz na úrovni 170 až 180 úderov za minútu. Počas celých pretekov! Pre porovnanie maratónsky rekordér Eliot Kipchoge počas 42 - kilometrového behu má priemerný pulz okolo 160-170 úderov za minútu počas dvojhodinového behu. Náročné na telo, že?

![zu-photography-3JZET_OPhBs-unsplash.jpg](/uploads/zu_photography_3_JZET_O_Ph_Bs_unsplash_2293b0582f.jpg)

Fyzická odolnosť je s tou psychickou prepojená a preto, ak športovec chce byť psychicky odolný, musí v tréningu pracovať na svojej fyzičke. Tento trend pozorujeme aj u F1 pilotov, ktorí dbajú na túto stránku. V dnešnej dobe jazdci dodržiavajú prísne tréningové plány na budovanie sily, vytrvalosti a flexibility, čo prispieva aj k ich celkovej psychickej pohode.

***A aké sú teda nároky na psychiku pilota? Alebo jeho kognitívny teda mentálny výkon? Čo sa vtedy v mozgu deje? Ktoré procesy sú najvyťaženejšie?***

Psychológia v pretekoch F1 môže zohrať kľúčovú úlohu pri určovaní úspechu na trati.  Jednou z hlavných výziev v pretekoch je zvládnutie extrémnej úrovne tlaku. Jedna chyba, jedno zlé rozhodnutie, jedno malé zaváhania a všetko je preč. Jazdci čelia obrovským očakávaniam zo strany svojich tímov, sponzorov a fanúšikov. Udržať si sústredenosť a vyrovnanosť v týchto podmienkach uprostred hluku a konkurencie počas celých pretekov si vyžaduje koncentrácie pozornosti na najvyššom leveli. Kognitívny tréning preto musí obsahovať okrem cvičení na reakciu aj na udržanie pozornosti a nízku chybovosť pod tlakom. 

Ďalším psychologickým aspektom v pretekoch je schopnosť robiť správne rozhodnutia v zlomkoch sekundy. Jazdci musia v mysli spracovávať obrovské množstvo informácií v reálnom čase a robiť strategické rozhodnutia, ktoré môžu výrazne ovplyvniť ich výkon a výsledky pretekov. Preto mechanizmus mozgu veľa týchto informácií spracováva automaticky bez účasti vedomia. Predstavte si to ako jazdu na bicykli - ako keď prvýkrát idete bez pomocných koliesok. Po chvíli ste už neuvažovali nad tým, že musíte udržiavať rovnováhu, však? Proste to robíte. To na čom počas pretekov pracuje vedomá časť mysle môže byť napríklad – prehodnocovanie rizík, predvídanie ťahov súperov a následná úprava stratégie. 

![sanjeevan-satheeskumar-iZp4h1gXiEQ-unsplash.jpg](/uploads/sanjeevan_satheeskumar_i_Zp4h1g_Xi_EQ_unsplash_908e727f62.jpg)

Ďalším nemenej dôležitým aspektom je prekonanie jednej zo základných emócií – strachu. Pretekanie vo vysokých rýchlostiach prináša neodmysliteľné riziká. Predstavte si, že každú jednu zákrutu koketujete s nehodou, ktorá môže mať pre vás fatálne následky. Prekonanie vrodeného strachu z havárie alebo zranenia je rozhodujúce pre udržanie koncentrácie a podávania špičkových výkonov. Ešte väčšou výzvou sa to stáva po vážnej nehode. Možno vám pri čítaní týchto slov napadnú jazdci, ktorí sa po vážnych nehodách už nedokázali dostať na vrchol. Spomeniem napríklad Felipeho Massu alebo Róberta Kubicu.

Okrem strachu je dôležité zvládať aj iné emócie, ako je frustrácia, hnev a sklamanie po neúspechoch. Mám stále pred očami pohľad na Lewisa Hamiltona sediaceho po strate rekordného ôsmeho titulu v monoposte. Intenzita tých pocitov, ktorými si v tom momente prechádzal je pre mňa nepredstaviteľná. O to viac obdivujem, že našiel tú vnútornú silu sa z toho monopostu postaviť a dokonca pokračovať ďalej. Nemusíte byť jeho fanúšikom na to aby ste chápali, že takéto správanie je znakom odolnosti a neuveriteľného odhodlania.

Posledným v tomto článku spomenutým aspektom je neochvejná sebadôvera. Tá pramení najmä z tréningu, či už na trati alebo na simulátore. Pilot musí mať dôveru vo svoje schopnosti a dôverovať svojím inštinktom, aby zvládol posúvať hranice svojej rýchlosti a výkonu. Aj malá pochybnosť môže byť škodlivá a viesť k váhavosti, to vedie k ohrozenému rozhodovaniu a strate desatín, stotín alebo tisícin sekúnd na trati. 

###### **Podoby a prístupy k mentálnemu tréningu jazdcov F1**

Aby piloti F1 zvládli niektoré zo spomenutých výziev pretekov F1 sa jazdci často spoliehajú na rôzne mentálne techniky a stratégie. V rámci športovej psychológie si tieto informácie o spoluprácach strážia a len občas sa dozvieme, že niekto ich vyhľadal. Napríklad v roku 2021 George Russell priznal, že využil služby psychológa, keď sa potýkal s vtieravými myšlienkami. Je trendovejšie priznať, že pracujú s „mental alebo performance coachom“, ktorý zodpovedá aj za ich fyzickú aj psychologickú prípravu. Predsa pri psychológovi ešte stále ide o priznanie vlastnej zraniteľnosti a to môže byť náročné.

![yesheng-liang-o8Oqpm5bnIQ-unsplash.jpg](/uploads/yesheng_liang_o8_Oqpm5bn_IQ_unsplash_d12a79b92e.jpg) 

Medzi najčastejšie využívané prístupy patria vizualizačné techniky a techniky mindfulness. Vizualizácia ako silný nástroj umožňuje jazdcovi prostredníctvom vividnej predstavy si zvedomiť seba v situácií pretekov - ako jazdia perfektné kolá a robia presné predbiehacie manévre alebo perfektné pitstopy. Takýto prístup umožňuje pilotovi zlepšiť a zefektívniť tréning na trati, posilniť svalovú pamäť a tým zlepšiť svoju výkonnosť.
Druhým prístupom, ktorý svojho času v majstrovskej sezóne uplatňoval aj Nico Rosberg je prístup s prvkami mindfulness. V jednoduchosti ide o kultiváciu schopnosti všímať si a reflektovať svoje vnútorné prežívanie, prostredníctvom meditačných techník, techník dýchania a vnímania si pilot prehlbuje a zostruje svoje zmysly, učí sa lepšie vnímať potreby svojho tela a jeho regulácie. Neznamená to, že pilot neprežíva nepríjemné emócie a stavy, ale že ich dokáže rýchlejšie spracovať, akceptovať a sústrediť sa na prvky výkonu, ktoré dokáže ovplyvniť, čo v závere môže rozhodnúť o titule. 

Očami z vonku je svet F1 jednoduchý - dvadsaťdva gladiátorov, dvadsaťdva najlepších pilotov na svete. Mužov, ktorých mozog a jeho kognitívne schopnosti, ako som sa vám snažil naznačiť sú naprogramované s chirurgickou presnosťou viesť extrémne rýchle motorové vozidlo a počas dvojhodinových pretekov v maximálnom sústredení bojovať o každý milimeter trate. Títo muži sú v pravom slova zmysle majstri svojej mysle. 

Okrem vedenia monopostu na trati, ktoré si vyžaduje zameranie a rozdeľovanie pozornosti, skvelé rozhodovacie procesy, pamäť na extrémne vysokej úrovni sa od jazdcov vyžadujú aj technické zručnosti a citlivosť smerom k nastaveniu auta alebo komunikačné zručnosti a spoluprácu s mechanikmi. A to všetko v enormnom napätí a tlaku z výsledkov a udržania jedného z dvadsiatich dvoch miest na gride aj pre ďalšiu sezónu. Je to celkom slušná nálož, však? 

*"To je život formuly 1. V nej totiž nikdy neviete čo príde ako ďalšie, všadeprítomný element rizika je nad vami ako taký Damoklov meč. Práve piloti sú tí, ktorí sa s tým musia vysporiadať čo najlepšie a zobrať si z každej situácie niečo. A ak sa náhodou niečo nepodarí, pozbierať všetku zostatkovú energiu a zdroje na to, aby to skúsili znovu."*




large_Sainz-Spa-Eau-rouge-2022.jpg

medium_Sainz-Spa-Eau-rouge-2022.jpg

small_Sainz-Spa-Eau-rouge-2022.jpg

thumbnail_Sainz-Spa-Eau-rouge-2022.jpg

Sainz-Spa-Eau-rouge-2022.jpg

„Červené svetla zhasli a máme odštartované!“ na tieto slová má patent človek, ktorý a to nielen v mojom vnímaní dopomohol v našich končinách vzkrieseniu F1 - Števo Eisele a znamenajú jediné: štart pretekov Formuly 1.

Keď červené svetlá zhasnú – „Pohľad do mysle pilota F1“

Predstavte si ihrisko, ľadovú plochu, palubovku alebo bazén. Rozhodnutie o víťazstve visí na vlásku. Tréner gestikuluje a rozdáva pokyny. *Aké slová zvolí? Ako jeho reč ovplyvní výkonnosť hráčov?*
Teraz sa presunieme opár momentov neskôr, tlačovka po zápase azákerné otázky novinárov. Nezávidenia hodná situácia...

  Nielen v tímových športoch je jazyk kľúčom k budovaniu súdržnosti, inšpirovaniu hráčov a dosiahnutiu maximálneho výkonu.
Predstavte si futbalového trénera, ktorý v šatni pred dôležitým zápasom zvolí nudný a nevýrazný prejav (zopár som ich takých zažil). Pôjdete na zápas nabudený? A čo naopak tréner, ktorý dokáže strhnúť svojimi slovami, vzbudí v hráčoch vášeň a odhodlanie?*

***Jazyk nie je len o slovách, ktoré povieme priamo hráčom, je to o aj o tom ako o nich tréner rozpráva keď s nimi nie je, ako sa vyjadruje do novín, pred majiteľmi ale aj svojimi priateľmi.***

  Už filozofovia a neskôr psychológovia) pracovali s myšlienkou: **„jazyk formuje myslenie“**. Milujem TED talks na youtube. V jednom takomto videu práve túto myšlienku rozvíja Lera Borodtsky, ktorá je profesorkou na Kalifornskej Univerzite v San Diegu, kde sa venuje tomu ako jazyk ovplyvňuje kognitívne modely. Vo videu sa okrem iného dozviete, že jazyk nie je len nástrojom komunikácie, ale aj formou myslenia. Rôzne jazyky vedú k rôznym kognitívnym modelom (vzorcom myslenia) a ovplyvňujú naše vnímanie sveta. *Vedeli ste, že niektoré africké kmene nerozlišujú orientáciu vpravo a vľavo? Alebo, že koncept času chápu úplne inak?* Prikladám link na [toto inšpiratívne video](https://www.youtube.com/watch?v=RKK7wGAYP6k). *Ak náš jazyk formuje naše myslenie, tak dokážeme tým ako rozprávame k sebe a ostatným ovplyvňovať myslenie iných? Funguje toto pravidlo aj naopak? Ovplyvňuje naše myslenie, to ako hovoríme?*
 
 
Tí, ktorí sledujú športové dianie môžu badať isté rozdielnosti v komunikácií jednotlivých športovcov a trénerov. Niektorí využívajú vo svojej reči viac slov ako „bojovať“ resp. „nedarovať ani centimeter ihriska“. Iní zase spomínajú slová ako „zábava“ poprípade „flow“ a potom sú tu racionálnejšie prvky ako „veriť v proces“ alebo „plnenie herného plánu“.

  V športovom prostredí sa už hýbem nejaký ten piatok, a to najmä v kolektívnom športe. Najprv som mal možnosť pozorovať dianie z pozície hlavného aktéra - športovca, neskôr som si vyskúšal pozíciu mládežníckeho trénera a posledné roky sa naplno realizujem v pozícii športového psychológa a kouča, čo mi umožňuje vidieť veci z úplne inej perspektívy.

  Rád pozorujem prácu trénerov, ako komunikujú s hráčmi, s médiami, fanúšikmi alebo medzi sebou. Počas svojho života som ich stretol mnoho a každý ma niečomu naučil. Najviac som si vážil tých trénerov, ktorí dokázali z hráčov sňať tlak a svojou človečinou ich brániť. Hlášku: *“Pekne rozprávaš ty pedagóg, aký slabší výkon oboch mužstiev. Pozri sa na svoje mužstvo...“* a ďalej to poznáte však?

**Tréner má prostredníctvom jazyka, ktorý využíva v rukách veľkú moc. A s veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť** (komiksový fanúšik vo mne sa nezaprie). 
  Slová, ktoré používa dennodenne dokážu motivovať, povzbudiť, znížiť tlak, vyjadriť obdiv alebo starostlivosť. No dokážu taktiež ponížiť (zosmiešniť), tlak zvýšiť alebo znechutiť. Pomyselným negatívnym a neprípustným vrcholom môže byť šikanovanie zo strany trénera.

Generácia s ktorou dnes pracujú tréneri je diametrálne odlišná. Takisto prostredie vrcholového športu sa zmenilo s príchodom internetu a sociálnych sietí. Informácie sa dnes šíria rýchlosťou blesku. Kedysi boli tvrdšie slová na dennom poriadku, občas v šatni niečo aj preletelo (zásah legendárneho Sira Alexa Fergusona kopačkou do tváre Davida Beckhama v kabíne Manchestru United nám pripomenul nedávny dokument na Netflixe), dnes sa to už spravidla nestáva. A tak je to správne, pretože sa to dá a aj má robiť inak. 

**Nároky na komunikačné zručnosti trénerov sa zmenili a sú stále vyššie a vyššie.** Dnes ak tréner nezvládne situáciu na tlačovke je hitom internetu (taký José Mourinho by o tom vedel povedať svoje), je sledovaný aj počas zápasu kamerami (vzniklo množstvo memečok) a v neposlednom rade jeho vyjadrenia a správanie sledujú aj jeho zverenci.

**Tréner v kolektívnom športe má zvláštne postavenie, na ihrisku a priamo v zápase sú jeho možnosti minimálne, ale napriek tomu má najväčšiu zodpovednosť za výsledok tímu.** Súbor rolí, ktoré sa v tomto povolaní striedajú je naozaj pestrý. Kouč, učiteľ, priateľ, psychológ alebo fanúšik je len zopár zo zoznamu, ktorý zdobí tých najlepších trénerov. V prvom rade by mal byť tréner lídrom. Niekto ku komu hráči vzhliadajú, keď sa niečo pokazí alebo niečo nefunguje, keď potrebujú ochranu a radu. Niekto kto dokáže svojím správaním a vyjadrovaním vytvoriť prostredie dôvery a bezpečia.

**Sebanaplňujúce proroctvo alebo Pygmalion efekt?**

Tento zaujímavý fenomén som začal pozorovať v športe už ako hráč. Mal som šťastie na veľa dobrých trénerov, ale aj na takých, ktorí dokázali hráčov svojím jazykom dostať pod zbytočný tlak. To ako tréner prehovára ku svojmu zverencovi (v každom veku) je jeden z faktorov, ktoré ovplyvnia jeho výkon (ťažšie sa ide za hranicu komfortu pre človeka, ktorý vám neverí).

**Čo to vlastne to Sebanaplňujúce proroctvo je?**

Tento pojem označuje stav, kedy majú ľudia sklon správať sa tak, ako to od nich ostatní očakávajú, zakladá sa na zhmotnení myšlienok a nádejí človeka. A ako sa očakávania a nádeje najčastejšie prejavujú v športe? Prostredníctvom trénera.
Športovec, najmä ten mladý, ktorý je pevne presvedčený o pravdivosti čohokoľvek čo tréner povie, sa inštinktívne správa tak, že to, v čo verí, sa nakoniec splní. Inými slovami, ak očakávate (či už vedome alebo nevedome) určité stavy a situácie, prispôsobujete svoje správanie tomu, aby ste dosiahli očakávaný stav. Či už je to úspech alebo zlyhanie. Ako sa môže tento efekt ukázať v praxi? Inšpiroval som sa v našich reprezentáciách.
Ešte pred tým, si ale na chvíľu predstavte, že za vami pred zápasom príde tréner, ktorý s úsmevom na tvári a odhodlaním povie, že dnes cíti že to bude váš zápas. *Čo by to s vami spravilo? Prejavilo by sa sebanaplňujúce proroctvo?* Niekomu by to mohlo pomôcť, no na niekoho to môže vytvoriť ešte väčší tlak.

V slovenskom športe sa v poslednom období objavilo viacero trénerov zo zahraničia. Táto téma ja široká a o ich športovom prínose pre našu krajinu si nedovolím polemizovať a ani ho hodnotiť. Na čo by som ale rád poukázal sú ich rôzne komunikačné štýly a teda jazyk ktorý volia pri svojich verejných vyjadreniach. Chcem len podotknúť, že na začiatku bolo veľa otázok a pochybností o ich zvolení a stretli sa s nevôľou slovenskej športovej verejnosti a televíznych expertov. Pohľad na zahraničného trénera je totiž iný, ako keď sa vyberie niekto z „nás“ a tým pádom aj tie očakávania sú iné, spravidla vyššie/väčšie. Pre potreby tejto krátkej analýzy som si vybral 3 trénerov tímových športov (o individuálnych možno inokedy).

![Obrázok2.jpg](/uploads/Obrazok2_955ac9c2ab.jpg)
Foto: SZĽH/Andrej Galica

  Craig Ramsey bol pre mňa adeptom číslo jedna, ktorého som chcel priniesť do tohto textu. Prichádzal do slovenského hokeja pri začiatku novej etapy a po neúspešnom období. Hneď od začiatku priniesol niečo nové. Štýl komunikácie a pokoj, ktorý z neho vyžaroval, ma zaujal hneď od začiatku. Z môjho uhla pohľadu ide o trénera, ktorý sa snaží budovať tím založený na tvrdej práci, tímovej spolupráci, jasne založenom hernom systéme a pozitívnom prístupe. Jeho komunikačný štýl je profesionálny, optimistický a zodpovedný. Na lavičke pôsobí maximálne pokojne, v rozhovoroch dokáže snímať tlak zo svojich hráčov a upriamovať pozornosť na proces hry:

*• "Sme na dobrej ceste."*

*• "Sme tím."*

*• "Musíme byť trpezliví a veriť v seba.“*
 
V rámci optiky sebanaplňujúceho proroctva celkom dobrý predpoklad a vytvorenie prajnej atmosféry v tíme, však? Atmosféra v slovenskej hokejovej reprezentácií nabrala iný rozmer, a ako vieme, výsledky sa časom dostavili tiež.

![Obrázok3.jpg](/uploads/Obrazok3_0550bd32d6.jpg)
Foto: TASR

Keďže som z prostredia futbalu a pracujem s mládežou SFZ a VSFZ od začiatku svojej odbornej
praxe, druhý tréner, ktorého komunikačná stratégia ma zaujala, je tréner mužskej futbalovej reprezentácie Francesco Calzona, ktorý napriek tomu, že je Talian sa v rozhovoroch vyjadruje zdržanlivo a diplomaticky. Vyhýba sa ostrým vyhláseniam alebo kritike svojich hráčov. Snaží sa byť pozitívny, motivujúci a zdá sa, že je veľmi dobrý v „man manažmente“, čo je možné pozorovať na vyjadreniach samotných hráčov, ktorí za ním jednohlasne stoja a pochvaľujú si jeho prácu a prístup. (Ku vplyvu komunikačnej stratégie trénera na komunikáciu hráčov sa ešte vrátime).
Inak všetci hovoria o jazykovej bariére, ktorá môže byť naozaj prekážkou v práci trénera. Pointa je ale skrytá v informácii, že približne polovica našich reprezentantov hrala alebo hráva v Taliansku, takže taliančina pre veľký počet z nich nie je žiadnou neznámou (ďakujem za toto uvedomenie Marekovi Hamšíkovi a podcastu VAR). Calzonov štýl by sme mohli charakterizovať ako profesionálny, ba až pragmatický, optimistický a zodpovedný:

*• "Sme na správnej ceste."*

*• "Hráči sú motivovaní."*

*• "Musíme pracovať na detailoch.“*
 
Čo nám hovorí sebanaplňujúce proroctvo v tomto prípade? Ak mám trénera za ktorým plne stojím, kde sú jeho informácie ku mne jasné a verí mi. K tomu dokáže urobiť odbornú analýzu na čo reálne mám ako jednotlivec a na čo reálne máme ako tím, a týmto skutočnostiam potom prispôsobiť systém hry a moje zaradenie do neho, tak to vytvára optimálne prostredie pre výkon. Podarilo sa a tak naši futbalisti postúpili na EURO 2024.
  
![Obrázok4.jpg](/uploads/Obrazok4_917d88d2b2.jpg)
Foto: TASR/AP

Tretím do partie je „večne usmiaty“ tréner Fernando Gurich, ktorý je médiami často označovaný za progresívneho. Po etape pri mládežníckych reprezentáciách vlani v júli preberal funkciu v mužskej reprezentácií s tým, že dokončí generačnú výmenu v tíme a do štyroch rokov, teda do ME 2026, s ním postúpi na významné podujatie. V rozhovoroch sa vyjadruje otvorene a úprimne a pri každej príležitosti spomína „budovanie nášho systému hry“. Nevadí mu priznať do médií, keď hráči podľa jeho názoru nie sú dostatočne dobrí alebo dostatočne kondične pripravení. Tu by som sa rád pozastavil nad voľbou jazyka.
*Máme naozaj v hádzanárskej reprezentácií oproti tej hokejovej a futbalovej tak slabých hráčov?* Alebo nám perspektíva sebanaplňujúceho proroctva ukazuje druhú stranu mince.
 
Obdobný prístup a komunikačná stratégia môžu viesť k tomu, že takýto jazyk si osvoja aj hráči a môžu vznikať pochybnosti: *„Som dostatočné dobrý?“ Máme vôbec na to, aby sme tento zápas vyhrali?“ „Som naozaj zle kondične pripravený, alebo je to len vnímanie trénera? Verí dostatočne v moje schopnosti? Prečo si ma vybral, ak si myslí, že nie som dostatočne dobrý? Hrám podľa svojich možností aj v reprezentácií?“* Len pre doplnenie káder našej reprezentácie momentálne tvoria – Lukáš Urban z Tatranu Prešov - hrajúci v životnej forme, Martin Potisk – kľúčový hráč Gyongosu, Marek Hniďák – kľúčový hráč Lovci Lovosice, Jakub Prokop – patrí medzi najlepších strelcov španielskej ligy a našich brankárov Tea Paula, Mariána Žernoviča a Miša Konečného v Európe poznajú azda všetci a mohli by sme pokračovať.

*Možno to brať takúto verejnú kritiku reprezentačného trénera ako precedens? Mal by sa tréner reprezentácie vyjadrovať takto?* To nech posúdia iní.

  Z perspektívy výberu jazyka a dôležitosti komunikácie a s tým spojeného sebanaplňujúceho proroctva by som z mojej pozície rád poukázal na to, ako tréner dokáže voľbou jazyka ovplyvniť motiváciu a nastavenie hráčov alebo atmosféru v reprezentácií. Tým povestným prútikom dokáže zmeniť naozaj veľa a v praxi pri našich reprezentačných výberoch možno vidieť aký to môže mať dopad na výkonnosť, keď sa trénerovi darí tlak znižovať a presmerovať pozornosť na niečo iné.

Ako národ sme v kritizovaní veľmi silní, ten vnútorný kritický hlas, ktorý máme každý v sebe je pre nás samotných náročné stišovať. Je to hlavne vplyvom výchovy a aj našej kultúry, ktorá je orientovaná hlavne na identifikáciu a korekciu chýb.
Je preto potrebné aj verejne upriamovať pozornosť na to, že existujú aj iné prístupy, ktoré môžu fungovať aj v podmienkach nášho športu. To bolo aj cieľom tohto zamyslenia. Teda poukazovať na trénerov, ktorí dokážu svojim mindsetom a voľbou jazyka pomôcť hráčom vo výkonoch aj v reprezentácií, kde je tá práca pre trénera špecifická.

Aby som dal veci na pravú mieru, tak nehovoríme tu o „toxickom pozitivizme, hladkaní hráčov ani „slniečkarstve“. Trénerské umenie si vyžaduje ingrediencie ako sú empatia, ľudskosť a rešpekt. Len pomocou týchto ingrediencií a líderstva vie tréner vytvoriť v tímovom športe koktejl, ktorý spolu s dobrou atmosférou, odvahou a aj potrebnou dávkou šťastia môže nahradiť napríklad spomenutú chýbajúcu kvalitu a priniesť úspech nášho športu.

Nedá mi úplnom závere spomenúť staré vojenské pravidlo: 

**„Chváľ pred všetkými a keď musíš kritizovať, rob to medzi štyrmi očami. Jazyk má veľkú moc, preto s ním narábajme opatrne a to nie len v športe.“**

Autor: PhDr. Mojmír Trebuňák športový psychológ, certifikovaný SF kouč, podpredseda pre vzdelávanie LOSS, člen VV SAŠP.






small_ilustračna.jpg

thumbnail_ilustračna.jpg

ilustračna.jpg

Výzva pre slovenský šport: Naučme sa efektívne komunikovať. 

Jazyk nielen v tímových športoch je kľúčom k budovaniu súdržnosti, inšpirovaniu hráčov a dosiahnutiu maximálneho výkonu. 


Ako jazyk ovplyvňuje naše myslenie?

Na neurálnej úrovni pocit víťazstva spustí procesy podobné tým, ktoré prebiehajú pri látkovej závislosti. Irónia spočíva v tom, že po nie tak dlhom čase chceme viac. Niektoré výskumy hovoria, že pocit šťastia z dosiahnutého výkonu trvá **15 minút**. Možno Vám teraz napadá: **“Roky práce, kvôli 15 minútam?!”** Netreba brať toto číslo ako definitívu. Skôr sa zamerajme pozornosť na pocit. Konečne ho získam chvíľočku si ho užívam a idem ďalej. Nevieme ani ako zistíme, že sme na ceste neustáleho naháňania sa za niečím možno aj nereálnym.

V tomto blogu sa zameriavame najmä na športovú oblasť, pretože sa s ňou stretávame primárne počas svojej praxe, ale nájde sa tu mnoho podobností s pracovným životom, možno práve aj tým vašim. Skúste ich nájsť. 

Šport, najmä ten vrcholový a výkonnostný je veľkou bublinou, ktorá stále rastie. Vytvorila sa dogma - pohľad, že **športovci sú stroje**, ktoré na požiadanie podajú výkon, ktorý zláme rekordy, vyhrá trofej resp. medailu alebo minimálne dvihne ľudí zo sedačiek. Góly, body, sekundy, medaile, trofeje, ocenenia všetkých druhov a ich neustála sumarizácia znamená prestíž a hlavne peniaze (teda v tých štátoch, kde sú športovci patrične ohodnotení).

Smutnou realitou však býva, že tieto prvky dospelého a vrcholového športu sa prenášajú do toho mládežníckeho, kde je ich miesto pri najmenšom spochybniteľné, ak nie priam nežiadúce (odpoveď nech si vytvoria tréneri a hlavne rodičia). Býva už folklórom otázka po súťaži alebo zápase: Ktorý si skončil? Koľko gólov si dal? V niektorých prípadoch sa pri kladnej odpovedí tento tón hrotí ďalej: Toľko? Čo boli slabí Nemal si tam súpera? Súper neprišiel? Koľko gólov dáš nabudúce?

Povaha športu je už taká, je to o súťaživosti. Je to bludný kruh. Učíme našich mladých, že šport má byť o tvrdej drine, o bolesti, o odopieraní a oddanosti (sám som bol tak vychovávaný) a spoliehame sa pri tom na to, že takto vybudujeme odolnosť voči neúspechu. Ideou je, že keď príde neúspech, je potrebné ešte viac drieť a makať a len tak sa dostaví úspech. Vysnívanému úspechu, o ktorom vravíme, že príde, vytvoríme predvoj v podobe enormnej bolesti, odopierania a toľkého množstva negativity, že v mnohých prípadoch aj keď sa náhodou objaví (v nezanedbateľnom počte sa to bohužiaľ ani nestane) dieťa/športovec si ho nevie ani užiť a precítiť. Lebo sa to nenaučilo, nebolo mu to ukázané. 
![florian-schmetz-fbCtFV3FkfE-unsplash.jpg](/uploads/florian_schmetz_fb_Ct_FV_3_Fkf_E_unsplash_48a8d71b36.jpg)

Hovorí sa, že vďaka knihám dokážete prežiť tisíce príbehov. Asi to bude pravda. Pred časom som v jednej knihe čítal príbeh o Benovi Comenovi, ktorý mi pomohol sa zamyslieť nad absurditou porovnávania našich mladých s ostatnými ich vrstovníkmi: Byť lepší ako tvoj súper. Príbeh ponúkol inú perspektívu, o ktorú by som sa chcel s vami podeliť: 

Ben bol bežec, nebol to najrýchlejší bežec v tíme, naopak bol pomalý. Počas svojho pôsobenia na škole Hanna High School, nikdy nevyhral žiadne preteky. Ben mal totiž detskú mozgovú obrnu. (pozn. je to stav, ktorý obyčajne nastane pri pôrodných komplikáciách. Spájajú sa s ňou ťažkosti, ako deformovaná chrbtica, ochabnuté svaly, pomalé motorické reflexy, čo samozrejme ovplyvňuje pohyb a rovnováhu. Prejavuje sa to neistým držaním tela, ľudia s týmto typom ochorenia si udierajú kolena o seba a vlečú za sebou chodidlá. Navonok to vyzerá, akoby boli ťažkopádni.)

*Napriek tomu sa postavil na štart behu so zdravými bežcami.* Kto by čakal typ príbehu, kde zázračne tento beh vyhrá, tak vám ušetrím čas, nejde o tento typ príbehu. 

*Už na prvých metroch sa skupina bežcov od neho stále viac vzďaľuje a Ben zaostáva. Na mokrej tráve sa zrazu pošmykne a padne. Pomaly sa zodvihne a pokračuje. A znovu padá. Tentoraz ho to už bolí. Avšak opäť vstáva a beží. Ben sa nevzdáva. Skupina ostatných bežcov je v nedohľadne a Ben beží sám. Zostalo ticho. Počuje svoje dýchanie, dážď, čľapot vody pod jeho nohami. Cíti sa osamelý. Odrazu sa znova potkne, tentokrát o svoje nohy a už je zas na zemi.  Bez ohľadu na jeho mentálnu silu si nemožno nevšimnúť bolesť a frustráciu na jeho tvári. Zatne zuby, vystrúha grimasu, aby vynaložil všetkú energiu na to , aby znova vstal a pokračoval v behu. Ben tento pocit pozná je to pre neho rutina.*
 
*Všetci dobehnú beh za približne 25 minút, jemu to zvyčajne trvá 45 minút. Keď nakoniec dobehne do cieľa, je očividne vyčerpaný a má bolesti. Na dokončenie behu potreboval vynaložiť všetku svoju silu. Jeho telo je otlčené a krvavé. Je celý od blata.*

*Je to skutočne inšpiratívny príbeh, ale nie je o bolesti, sebazaprení, odolnosti a o tom koľko krát Ben Comen vstal. Takýchto príbehov existujú desiatky. Benovo ponaučenie je hlbšie. Po 25 minútach jeho behu sa stalo niečo úžasné. Keď ostatní bežci dobehli svoj beh, sa všetci vrátili k Benovi, aby bežali s ním. Ben je jediný bežec, ktorý keď spadne, tak mu ostatní pomôžu vstať. Ben je jediný športovec, ktorý keď dobehne do cieľa, má stovky ľudí za sebou. Ben nás môže naučiť niečo výnimočné:*

>“Keď súťažíte **s ostatnými**, nikto vám nechce pomôcť. Ale ak súťažíte sami so sebou, všetci vám chcú pomáhať. “

Spýtajte sa mladého športovca po súťaži, zápase, turnaji, či sa cíti úspešný? Alebo tento úspech cítia skôr tréneri a rodičia? Dokáže dieťa vôbec precítiť úspech ako dospelý človek? Výskumy v neurovede naznačujú, že nie. Jeho mozog sa vyvíja ešte, racionálne časti v mozgu nemá rozvinuté, preto pocit úspechu je odlišný od toho ako to vidí dospelý človek. To by sme mali mať na zreteli. Gól ho teší, výhra ho teší ale intenzita a povaha toho pocitu je iná.

Mnoho trénerov pristupuje k mladým športovcom, ako ku počítačom. Zadáme vstup (zvyčajne nejaký pokyn, inštrukciu, informáciu) a čakáme dokonalý výstup. V kolektívnom športe je táto téma ešte citlivejšou nakoľko každé dieťa je iné. Počítače medzi sebou vieme porovnávať ľahko na základe parametrov ten ma takú RAM, ten takú grafiku atď, na základe toho vieme povedať, že tento počítač bude pre nás lepší.

Ale vieme takto porovnať našich mladých športovcov? Ktorí sa vyvíjajú? Je to pre dospelých nespoľahlivé a deťom to neprospieva už vôbec. Ak ich nevieme prirovnať k počítačom a nemáme porovnávať medzi sebou, tak čo potom?

Myseľ mladého športovca nenaprogramujeme, aby sa neporovnával som svojimi vrstovníkmi, je to v ňom zakódované. Je to zákon džungle, evolúcia. Veľkým bodom obratu, ale môže byť zmena perspektívy nás dospelých. 
Skúsme spoločne využiť k pochopeniu rozvoja mladého športovca analógiu **rastu stromu**. (pozn. toto prirovnanie mám osobne veľmi rád a často ho používam aj v individuálnej práci). 

![niko-photos-tGTVxeOr_Rs-unsplash.jpg](/uploads/niko_photos_t_GT_Vxe_Or_Rs_unsplash_41dca5a633.jpg)

Pri zasadení stromu vytvoríme optimálne podmienky pre jeho rast, vieme ako sa oň starať počas rastu, máme všetky potrebné informácie. Teraz si predstavme, že nahrávame rast stromu na časozberné video (roky procesu rastu získame do videa o dĺžke pár minút). Čo na ňom vidíme? Prvých 10 sekúnd rastie strom do výšky, potom 3-4 sekundy pučia listy, v ďalších sekundách pozorujeme hrubnutie stromu, chvíľu sa nám zdá akoby nerástol vôbec a tento kolobeh sa opakuje, občas sa do neho pridá kvitnutie a to najkrajšie zber plodov a občas to proste nejde. 

Je tá podobnosť evidentná? Dúfam, že áno. Kľúčová úloha nás rodičov, trénerov, odborníkov ako podporného tímu mladých športovcov je vytvorenie **optimálnych podmienok** pre ich rozvoj. Slovo optimálne je v tomto prípade obzvlášť dôležité. Nemyslím tým, len materiálne podmienky ako tretry, oblečenie, kopačky, lopty a pod. Dôležitým faktorom je postoj rodičov a podpora z ich strany.

V adolescentnom veku je frekventovanou témou **sebavedomie a motivácia** našich športovcov. Divíme sa, prečo ich nevykazujú a silno im prízvukujeme, že je dôležité aby boli sebavedomí, aby sa nebáli ukázať, čo je v nich. No mnohí z nich to nedokážu. Práve zmena základnej myšlienky z : 
”Buď lepší ako súper” na “Predveď najlepší výkon, aký je v tvojich silách” môže byť pomyselným kľúčom k úspechu. 

Skúsme upriamiť pozornosť, skôr ako na porovnávanie s inými pretekármi, hráčmi na **proces zlepšovania a porovnávanie ho so sebou samým**. Vytvorme predpoklad pre zdravý rozvoj sebavedomia, motivácie, odolnosti našich mladých športovcov. Ak si v tom procese budeme všímať potrebné úsilie, poctivý tréning a patrične dokážeme ohodnotiť jeho snahu, tak sa dostaví úspech. 
![lance-grandahl-OxXmASDLFjY-unsplash.jpg](/uploads/lance_grandahl_Ox_Xm_ASDL_Fj_Y_unsplash_ab4d473ce6.jpg)

Pravý úspech v mládežníckom športe má podobu zlepšovania sa, posúvania svojich hraníc. To býva palivom, ktoré mladých športovcov poháňa aj v dospelosti vo vrcholovom športe a tak potom môžeme sledovať plody našej práce v podobe budúcich úspechov športovcov na vrcholových podujatiach.  




small_spencer-bergen-uEQkwlI6Mzk-unsplash-2.jpg

thumbnail_spencer-bergen-uEQkwlI6Mzk-unsplash-2.jpg

spencer-bergen-uEQkwlI6Mzk-unsplash-2.jpg

"Výkon", poznáme to všetci. Každodenné vstávanie a naháňanie sa za číslami v práci, známkami v škole, pochvalou od ľudí na ktorých nám záleží (alebo aj tých na ktorých nie?). Potom to konečne príde "Úspech"! Keď sa nám podarí získať odmenu v podobe vysvedčenia, vyššieho platu, pochvaly, prémií alebo iných výhod. Prichádza slávny a toľko žiadaný pocit víťazstva. 

Ako poraziť všetkých? Príbeh nevšedného víťazstva.

Športovať sa aktuálne dá len obmedzene, využime teda tento čas na teoretickú prípravu. Pripravili sme tipy hlavne pre rodičov športujúcich detí, ako im môžu byť čo najviac nápomocní na ich spoločnej ceste za úspechom. 

medium_E343B27C-6D29-4E56-A0DB-F30DCEBE59AE

small_E343B27C-6D29-4E56-A0DB-F30DCEBE59AE

thumbnail_E343B27C-6D29-4E56-A0DB-F30DCEBE59AE

E343B27C-6D29-4E56-A0DB-F30DCEBE59AE

8 tipov pre rodičov športujúcich detí

Považujem sa za človeka, ktorý ak chce niekam smerovať, potrebuje vedieť odkiaľ prišiel a tak čerpám veľa myšlienok z histórie. Mám ju rád, čítať o ľuďoch, ktorí naozaj predbehli svoju dobu a ich poznatky vieme použiť aj dnes a to v odvetviach, o ktorých oni vtedy ani neuvažovali je samo o sebe obohacujúce. Napríklad také spojenie Sokrata a športovej psychológie. Je to vôbec možné? Vedeli ste, že po sebe nezanechal žiadne písomné diela? Napriek tomu jeho myšlienky poznáme a stretávame sa s nimi. Z toho množstva, ktoré sa zachovalo si vyberieme jednu konkrétnu. Osobne som na túto myšlienku narazil po dlhom čase v posilňovni. Kamarát ju tam napísal na tabuľu a som veľmi rád, že mi ju pripomenul. Znie takto: ***“Človek by nemal mať právo byť amatérom v rovine fyzického tréningu. Je to pre neho zahanbujúce, ak zostarne bez toho, aby zazrel tú krásu a silu, ktorej je jeho telo schopné.”*** Čo keby sme nahradili slovo človek slovom športovec/športovkyňa.

![runnyrem-LfqmND-hym8-unsplash](/uploads/runnyrem_Lfqm_ND_hym8_unsplash_ce71fdd872.jpeg)

Grécki filozofi, nie len spomínaný Sokrates, razili cestu **kalokagatie** - komplexného rozvoja potenciálu a krásy človeka po stránke fyzickej i mentálnej. V našej podstate sme stvorení k tomu, aby sme sa rozvíjali a posúvali hranice svojich možností. Rodíme sa s istými predispozíciami, ktoré nám v tomto rozvoji pomáhajú. My sme tí, ktorí vlastníme kľúče od dverí naších schopností. Ak je však zväzok kľúčov príliš veľký, kľúčov veľa a my hľadáme práve jeden, ako ho nájsť? Je potrebné na odomknutie týchto dverí nejaké špeciálne nadanie? Špeciálne určite nie. Je v každom z nás, zakorenené od narodenia. Je ním zvedavosť. 

Zvedavosť ako základný predpoklad, stále sa chcieť niečo nové naučiť, posunúť svoj výkon vpred, doplniť ho o aspekt, ktorý mi poskytne výhodu. Vďaka zvedavosti vieme identifikovať svoje silné stránky - tie ktoré má odlišujú od ostatných. Ak som vrcholový športovec, mojím primárnym smerovaním je podať výnimočný výkon vtedy, keď je to treba. Súťaže, zápasy, preteky vyhrávajú tí, ktorí sú schopní v tej pravej chvíli podať výnimočný výkon. Skúsme si to rozmeniť na drobné. Jeden z aspektov predpokladu pre optimálny výkon je fyzická príprava. Ako vzdelávajúci sa futbalový tréner a ešte stále aktívny športovec mám možnosť vidieť a sám na sebe si zažiť dôležitosť fyzickej prípravy. Sila, vytrvalosť, rýchlosť, koordinácia a iné zložky, ktoré ovplyvňujú môj (Váš) výkon sú v tréningoch zdokonaľované na dennej báze. Tréningové dávky sa líšia od obdobia a veku, v ktorom sa športovec nachádza. **Je to proces**.

Druhým aspektom je mentálna príprava. Ako je to u Vás? Myslíte na ňu len v čase bezprostredne pred súťažou? Vtedy, keď sa snažíme využiť momentum pred výkonom? Sústreď sa! Buď mysľou tu, v tomto momente! Mysli pozitívne! Funguje to? Skúste si spomenúť na podobnú situáciu.
Keby pred Vás položili 100 kilogramovú činku a chceli by, aby ste vykonali premiestnenie alebo aby ste zvládli zabehnúť beh na 800m pod 1 minútu a 45 sekúnd, asi by to bolo problematické. Nie preto, žeby to bolo nemožné. Dôvod by bol prostejší, pretože ste to nenatrénovali a nevenovali tomu svoju pozornosť a čas. 
Ako chceme potom od nášho mozgu aby fungoval konkrétnym spôsobom, ak ho netrénujeme? Vidíte ten paradox? Mentálna príprava je pojem trendový, mnoho športovcov, trénerov i rodičov o ňom rozpráva a snaží sa mu venovať. Je dobrou správou, že sme sa v tejto oblasti posunuli dopredu. Aj na Slovensku sú odborníci, ktorí v oblasti športovej psychológie pôsobia a pomáhajú športovcom. 
>V mnohých aspektoch sa mentálna príprava podobá tej kondičnej, je to rovnako proces, výsledky sú však ťažšie merateľné.

Ako pri tréningu fyzickej kondície aj v tomto prípade existuje mnoho metód, ktoré je možné využívať. O rôznych spôsoboch práce so športovcom sa dočítate v našom predchádzajúcom [blogu](https://thejourney.sk/blog/The-Journey-Its-personal-unique-yours).
Tak ako je viacero možnosti pri výbere fyzioterapeutov, kondičných trénerov, osobných trénerov a podobne. Aj v oblasti tréningu mysle spočíva dôležitosť v správnom výbere.  Človek v živote hľadá to, čo najlepšie vyhovuje jeho potrebám. V tomto ohľade to nie je iné. Sme jedineční. Náš príbeh, naše silné aj slabé stránky, skúsenosti a ľudia, s ktorými sme v styku nás robia inými. Úspechy i prekážky vo svojej kariére zvládame svojim vlastným spôsobom.

My sme si v The Journey dali za úlohu sprevádzať našich klientov na dobrodružstve športovej kariéry. Spoločne sa tešíme z ich radostí a úspechov a pri ťažších obdobiach vytvárame atmosféru spolupatričnosti, pozitivity a kompetencie to zvládnuť. Prostredníctvom tvorby a udržania **funkčného systému**, ktorého všetky zložky budú vo vzájomnej interakcii fungovať a zabezpečovať optimálne podmienky a rozvoj pre športovcov.

Výkon športovca neovplyvňuje len on sám. Nezanedbateľný vplyv má aj spomínaný systém, ktorý je okolo neho vytvorený. Čo rozumieme pod pojmom systém? Je to v prvom rade samotný športovec, tréner a v neposlednom rade najbližšia rodina. Jednotlivé súčasti *systému* vedia využívať služby športového psychológa nasledovne:   

1. Športovec, ktorý tvorí svoju športovú dráhu, teda príbeh. Mnoho športovcov má svoj trénerský tím, ktorí tvoria odborníci na rôzne oblasti výkonu: kondičný tréner, fyzioterapeut, poprípade výživový poradca. Mnoho z vrcholových a úspešných športovcov vytvorilo miesto v tomto tíme aj pre športového psychológa. Ten vykonáva prácu na rôznych úrovniach a v rôznych  oblastiach v závislosti na požiadavke športovca. Vytvára priestor, kde má športovec možnosť zastaviť sa, zanalyzovať svoj tréningový proces, svoj rast a vytvoriť plán ďalšieho rozvoja. Priestor, kde dokáže prijať seba ako individualitu a pochopiť svoju podstatu. Preto je v našej práci dôležitá jedinečnosť a individuálny prístup. Najmä v oblasti rehabilitácie po zranení vidíme kritické miesta, kedy športovec prechádza množstvom zmien a vysporadúva sa s témami, ktoré počas všedných dní, tréningov a zápasov nerieši. Neexistuje jedna všeobecná pravda, ktorá platí pre všetkých. Takisto neexistuje jeden prístup pre všetkých športovcov, ktorí by bol dokonalým pre všetkých.
2. Dôležitosť trénerov a ich vplyvu na hráčov je nespochybniteľná, nároky sa neustále zvyšujú. Preto častokrát aj tréneri vyhľadávajú pomoc športových psychológov. Potrebujú svoje miesto mimo dosahu zverencov. Miesto, kde vedia efektívne smerovať analýzu predošlých výkonov a tvoriť riešenia pre svojich zverencov, respektíve tím. Kooperácia so športovým psychológom môže pomôcť pri výbere vhodných adeptov do kolektívu, spoluprácu na tímovej dynamike, jej analýzu, hodnotenie atmosféry v tíme, rôzne teambuildingové aktivity pre rozvoj tímu v oblastiach výkonu, motivácie, vzťahov v kolektíve a budovania identity tímu. Tréner však nezabúda na sebarozvoj a preto je samozrejmosťou budovanie vlastnej identity trénera a naplnenie svojho vlastného potenciálu.
3. Dôležitosť rodinného prostredia pre vývoj športovca netreba predstavovať, je to počiatočný bod na ceste za dobrodružstvom a pomyselný batoh, ktorý so sebou nesieme, či už v živote alebo športe. Rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie v živote. 	
Vnímame rodiča ako prvého mentora alebo kouča svojho dieťaťa. Ak je dieťa choré, ide s ním k lekárovi. Ak dieťa bolí zub, ku zubárovi. Ak je smutné, robí všetko preto, aby nebolo. Stále je tam. Rodič má v živote dieťaťa nenahraditeľné miesto, preto je dôležité, aby bol súčasťou dobrodružstva športovej kariéry, ako súčasť systému. Našou spoločnou úlohou je **vytvorenie optimálneho prostredia** pre rozvoj športovca. Takého prostredia, ktoré vytvorí podmienky pre rozvoj pozitívneho myslenia, účinných stratégií zvládania stresu, budovania zdravých vzťahov a sebadôvery.

![nik-shuliahin-DA_oVDX6md8-unsplash](/uploads/nik_shuliahin_DA_o_VDX_6md8_unsplash_5e449290b0.jpeg)

Hovorí sa , že úspech je všetkých, neúspech iba jedného. Ľudia v našom okolí majú na nás veľký vplyv a preto zohrávajú dôležitú úlohu ako pri úspechoch, tak aj pri neúspechoch a častokrát sú práve oni tí, ktorí dokážu zaktivovať a podporiť kompetenciu v športovcovi zvládnuť neúspech, pri mladom športovcovi zvládnuť aj úspech.

Fanúšikovia si pamätajú úspešných športovcov. Športovci na sklonku kariéry viac ako na úspechy, spomínajú na zážitky a ľudí, ktorých stretli. Keď premýšľam nad rozprávaním ľudí, ktorí žili športom, uvedomujem si, že ich rozprávanie nie je o množstve trofejí. Je o zápasoch a zážitkoch z nich, ktoré viedli k úspechu, o tréningoch v dažďoch a blate, o rivaloch, ktorých sa snažili poraziť a vzťahoch, ktoré sa im nakoniec podarilo vytvoriť vďaka ceste, ktorú si zvolili. Príbeh každého športovca je jedinečný aj vďaka ľuďom, ktorí ho spolu s ním tvoria. Ten príbeh je o dosahovaní vytúžených cieľov a posúvaní hraníc svojich možností. 
	
Ako poznamenal Sokrates bola by veľká škoda, ak by sme ako ľudia nezistili, čoho všetkého sme vlastne schopní a to nielen v oblasti fyzického tréningu, ale aj vo sfére našej mentality, ktorá skrýva plno tajomstiev a možností. Tie si zasluhujú našu pozornosť, lebo potenciál, ktorý dokážeme odomknúť, nás môže posunúť o dobrý kúsok cesty ďalej. Sú to tie pomyselné dvere, od ktorých kľúče vlastní každý z nás. Chceme ich otvoriť všetky? Už vieme, že to vyžaduje našu zvedavosť a odvahu a tie predsa máme, veď sme ľudia a športovci. Takí, ktorí chcú zistiť, kde sú ich hranice a tiež aj ako ich posúvať ďalej. A každým dňom si viac a viac uvedomujeme, že táto životná dráha nie je o cieľoch, ale o ceste za nimi.

![reuben-juarez-C4sxVxcXEQg-unsplash](/uploads/reuben_juarez_C4sx_Vxc_XE_Qg_unsplash_5d5e2d5f78.jpeg)


large_barna-bartis-J6RjNtwpPII-unsplash

medium_barna-bartis-J6RjNtwpPII-unsplash

small_barna-bartis-J6RjNtwpPII-unsplash

thumbnail_barna-bartis-J6RjNtwpPII-unsplash

barna-bartis-J6RjNtwpPII-unsplash

Mnoho športovcov trénuje svoje telo, málo z nich však trénuje aj svoju myseľ.

Dvere do mysle športovca

Milión informácií okolo, všade samé vysvetlenia, označenia, definície, čo z toho si však vybrať? Sú tieto škatuľky potrebné? Ak áno, do akej miery? Čo vlastne hľadám, keď sa chystám osloviť psychológa? Aj o tomto je nasledujúci príspevok, ktorý považujem za povinnú jazdu v akomkoľvek odvetví akýchkoľvek služieb - veď ani pečivo nehľadáme u murára však?

## Kto je kto, čo je čo

Že psychológ nerovná sa psychiater je už hádam tradičný začiatok takéhoto textu. Stručne si to zopakujme. Kým **psychiater** má vyštudovanú medicínu, využíva teda titul MUDr., predpisuje určité typy liekov a je to teda lekár, **psychológ** má vyštudovanú jednoodborovú psychológiu, využíva titul Mgr. a medikamenty nepredpisuje. K obom Vás môže odporúčať všeobecný lekár alebo ho môžete vyhľadať sami.

Psychológia je však široký odbor, ktorý obsahuje niekoľko veľmi podstatných oblastí, ktorým sa venuje. Všeobecne zaužívané rozdelenie ich delí na základné, aplikované a špeciálne. Základné sú prevažne teoretického a vedeckého charakteru, špeciálne (ako je už z ich názvu zjavné) sa zaoberajú úzkym štúdiom konkrétnej oblasti a využívajú poznatky základnej aj aplikovanej oblasti. Na účely tohto textu je najpodstatnejšia oblasť aplikovaných disciplín, z ktorej si vymenujeme a vysvetlíme niektoré podrobnejšie. 

**Športová psychológia** - Jej hlavnou úlohou je pracovať so športovcami, trénermi, rodičmi a celým organizačným tímom. Prepája poznatky z oblasti psychológie so športovou praxou a využíva ich na zefektívnenie celého systému. V našich podmienkach neexistuje priame vzdelávanie pre odbor športovej psychológie, aj keď v zahraničí je to bežnou praxou. Športový psychológ teda potrebuje psychologické vzdelanie a športové skúsenosti, najlepšie priamo aktívnou športovou minulosťou a skúsenosťami s rôznymi etapami života športovca. Ak k tomuto balíčku pridá rôzne vzdelávacie aktivity a skúsenosti s poradenskou činnosťou určite tým zvyšuje svoju odbornosť. 

**Psychoterapia** - Psychoterapeutom sa v zmysle zákona môže označovať človek, ktorý má absolvované špecializačné vzdelávanie v odbore klinickej psychológie a zároveň dlhodobý výcvik v niektorom z terapeutických smerov. Toto je však len úzky výber z ľudí, ktorí psychoterapeutické vzdelávanie absolvovali. Množstvo absolventov psychoterapeutických výcvikov disponuje adekvátnymi vedomosťami pre jej výkon, len jednoducho nepoužívajú tento názov, aby neporušili zákon a nečelili sankciám. Pri psychoterapii je však veľmi podstatný vzťah klient-terapeut. Preto je vhodné voliť niekoho, kto je jednak erudovaný vo svojej oblasti ale zároveň Vám vyhovuje aj po ľudskej stránke. Psychoterapiu (aspoň väčšinu jej smerov) však nemožno obmedzovať len na liečbu patológie. Aj napriek tomu, že to nie je v našich končinách zaužívané, terapiu vyhľadáva stále viac ľudí s cieľom rastu, zlepšenia, napredovania bez prítomnosti klinicky významnej patológie a dokáže im poskytnúť práve to, čo hľadajú. 

**Poradenská psychológia** - Poradenskú psychológiu môžeme vymedziť ako výmenu informácií medzi poradcom a klientom prostredníctvom ľudskej interakcie. Poradenstvo chápu ako proces učenia sa, vysvetľovania a odôvodňovania ľudského správania sa s cieľom zlepšiť život klienta, riešiť problémy v jeho živote a naučiť sa predchádzať im. Úlohou poradcu je poskytnúť klientovi reálny pohľad na jeho možnosti.

**Klinická psychológia** - Zameriava sa prioritne na diagnostiku a terapiu psychopatologických stavov, jedná sa o oblasť zdravotníctva, klinický psychológ ma spravidla psychologické vzdelanie a ukončené špecializačné vzdelávanie v odbore klinickej psychológie. Jeho služby môžu a nemusia byť preplácané zdravotnou poisťovňou.

*Mimo psychologickej oblasti,* ale často  do nej *mylne zaraďovaní* sú mentálny tréner a mentálny kouč.

**Mentálny tréner** využíva konkrétne, teóriou podložené techniky, disponuje adekvátnym vzdelaním mentálneho trénera, nemusí však byť psychológom (konkrétne podmienky si vzdelávacie inštitúcie určujú individuálne). Pracuje s výkonnosťou športovca, budovaním sebavedomia a podobne, jeho práca je prevažne direktívna.

**Mentálny kouč** využíva pre svoju prácu primárne rozhovor, pracuje s klientom na rôznych cieľoch, vytvárajú konkrétny plán krokov na ich dosiahnutie, priebežne pokroky hodnotia. Rovnako ako mentálny tréner ani kouč nemusí mať psychologické vzdelanie, venuje sa ľuďom v rôznych oblastiach ako podnikanie, šport, vzdelávanie atď.

![logan-weaver-b76PEyeIptQ-unsplash](/uploads/logan_weaver_b76_P_Eye_Ipt_Q_unsplash_0d6ed4ae27.jpeg)

## Čo ďalej?

Áno možností je veľa, ako sa však v nich vyznať? Ako pri množstve iných služieb je aj tu potrebná selekcia. __Na základe čoho?__ :
- odbornosť, vzdelanie, žiadny rýchlokvasený odborník ale človek, ktorý sa neustále vzdeláva a udržiava kontakt s aktuálnymi vedeckými aj praktickými poznatkami,
- referencie iných ľudí, ktorí už nejakú skúsenosť majú (aj keď pri tomto opatrne, to čo vyhovuje inému, nemusí vyhovovať Vám a opačne),
- Váš cieľ, teda čo od daného odborníka očakávate, potrebujete.

Cieľov tohto blogu bude niekoľko, jedným z nich je aj snaha pomôcť v orientovaní sa vo vlastných požiadavkách a následne vyhľadania efektívnej pomoci bez zbytočného zdržiavania. Ak Vám aj naďalej nie je niečo jasné, pokojne [nám napíšte] (https://thejourney.sk/contact), radi odpovieme, poradíme. Ak ste sa v niečom zo spomínaného našli, neváhajte si prezrieť [naše služby](https://thejourney.sk/services) a dohodnúť si osobné stretnutie. 

**Vaše The Journey**.

