Ako poraziť všetkých? Príbeh nevšedného víťazstva.

"Výkon", poznáme to všetci. Každodenné vstávanie a naháňanie sa za číslami v práci, známkami v škole, pochvalou od ľudí na ktorých nám záleží (alebo aj tých na ktorých nie?). Potom to konečne príde "Úspech"! Keď sa nám podarí získať odmenu v podobe vysvedčenia, vyššieho platu, pochvaly, prémií alebo iných výhod. Prichádza slávny a toľko žiadaný pocit víťazstva.

Na neurálnej úrovni pocit víťazstva spustí procesy podobné tým, ktoré prebiehajú pri látkovej závislosti. Irónia spočíva v tom, že po nie tak dlhom čase chceme viac. Niektoré výskumy hovoria, že pocit šťastia z dosiahnutého výkonu trvá 15 minút. Možno Vám teraz napadá: “Roky práce, kvôli 15 minútam?!” Netreba brať toto číslo ako definitívu. Skôr sa zamerajme pozornosť na pocit. Konečne ho získam chvíľočku si ho užívam a idem ďalej. Nevieme ani ako zistíme, že sme na ceste neustáleho naháňania sa za niečím možno aj nereálnym.

V tomto blogu sa zameriavame najmä na športovú oblasť, pretože sa s ňou stretávame primárne počas svojej praxe, ale nájde sa tu mnoho podobností s pracovným životom, možno práve aj tým vašim. Skúste ich nájsť.

Šport, najmä ten vrcholový a výkonnostný je veľkou bublinou, ktorá stále rastie. Vytvorila sa dogma - pohľad, že športovci sú stroje, ktoré na požiadanie podajú výkon, ktorý zláme rekordy, vyhrá trofej resp. medailu alebo minimálne dvihne ľudí zo sedačiek. Góly, body, sekundy, medaile, trofeje, ocenenia všetkých druhov a ich neustála sumarizácia znamená prestíž a hlavne peniaze (teda v tých štátoch, kde sú športovci patrične ohodnotení).

Smutnou realitou však býva, že tieto prvky dospelého a vrcholového športu sa prenášajú do toho mládežníckeho, kde je ich miesto pri najmenšom spochybniteľné, ak nie priam nežiadúce (odpoveď nech si vytvoria tréneri a hlavne rodičia). Býva už folklórom otázka po súťaži alebo zápase: Ktorý si skončil? Koľko gólov si dal? V niektorých prípadoch sa pri kladnej odpovedí tento tón hrotí ďalej: Toľko? Čo boli slabí Nemal si tam súpera? Súper neprišiel? Koľko gólov dáš nabudúce?

Povaha športu je už taká, je to o súťaživosti. Je to bludný kruh. Učíme našich mladých, že šport má byť o tvrdej drine, o bolesti, o odopieraní a oddanosti (sám som bol tak vychovávaný) a spoliehame sa pri tom na to, že takto vybudujeme odolnosť voči neúspechu. Ideou je, že keď príde neúspech, je potrebné ešte viac drieť a makať a len tak sa dostaví úspech. Vysnívanému úspechu, o ktorom vravíme, že príde, vytvoríme predvoj v podobe enormnej bolesti, odopierania a toľkého množstva negativity, že v mnohých prípadoch aj keď sa náhodou objaví (v nezanedbateľnom počte sa to bohužiaľ ani nestane) dieťa/športovec si ho nevie ani užiť a precítiť. Lebo sa to nenaučilo, nebolo mu to ukázané.

Hovorí sa, že vďaka knihám dokážete prežiť tisíce príbehov. Asi to bude pravda. Pred časom som v jednej knihe čítal príbeh o Benovi Comenovi, ktorý mi pomohol sa zamyslieť nad absurditou porovnávania našich mladých s ostatnými ich vrstovníkmi: Byť lepší ako tvoj súper. Príbeh ponúkol inú perspektívu, o ktorú by som sa chcel s vami podeliť:

Ben bol bežec, nebol to najrýchlejší bežec v tíme, naopak bol pomalý. Počas svojho pôsobenia na škole Hanna High School, nikdy nevyhral žiadne preteky. Ben mal totiž detskú mozgovú obrnu. (pozn. je to stav, ktorý obyčajne nastane pri pôrodných komplikáciách. Spájajú sa s ňou ťažkosti, ako deformovaná chrbtica, ochabnuté svaly, pomalé motorické reflexy, čo samozrejme ovplyvňuje pohyb a rovnováhu. Prejavuje sa to neistým držaním tela, ľudia s týmto typom ochorenia si udierajú kolena o seba a vlečú za sebou chodidlá. Navonok to vyzerá, akoby boli ťažkopádni.)

Napriek tomu sa postavil na štart behu so zdravými bežcami. Kto by čakal typ príbehu, kde zázračne tento beh vyhrá, tak vám ušetrím čas, nejde o tento typ príbehu.

Už na prvých metroch sa skupina bežcov od neho stále viac vzďaľuje a Ben zaostáva. Na mokrej tráve sa zrazu pošmykne a padne. Pomaly sa zodvihne a pokračuje. A znovu padá. Tentoraz ho to už bolí. Avšak opäť vstáva a beží. Ben sa nevzdáva. Skupina ostatných bežcov je v nedohľadne a Ben beží sám. Zostalo ticho. Počuje svoje dýchanie, dážď, čľapot vody pod jeho nohami. Cíti sa osamelý. Odrazu sa znova potkne, tentokrát o svoje nohy a už je zas na zemi. Bez ohľadu na jeho mentálnu silu si nemožno nevšimnúť bolesť a frustráciu na jeho tvári. Zatne zuby, vystrúha grimasu, aby vynaložil všetkú energiu na to , aby znova vstal a pokračoval v behu. Ben tento pocit pozná je to pre neho rutina.

Všetci dobehnú beh za približne 25 minút, jemu to zvyčajne trvá 45 minút. Keď nakoniec dobehne do cieľa, je očividne vyčerpaný a má bolesti. Na dokončenie behu potreboval vynaložiť všetku svoju silu. Jeho telo je otlčené a krvavé. Je celý od blata.

Je to skutočne inšpiratívny príbeh, ale nie je o bolesti, sebazaprení, odolnosti a o tom koľko krát Ben Comen vstal. Takýchto príbehov existujú desiatky. Benovo ponaučenie je hlbšie. Po 25 minútach jeho behu sa stalo niečo úžasné. Keď ostatní bežci dobehli svoj beh, sa všetci vrátili k Benovi, aby bežali s ním. Ben je jediný bežec, ktorý keď spadne, tak mu ostatní pomôžu vstať. Ben je jediný športovec, ktorý keď dobehne do cieľa, má stovky ľudí za sebou. Ben nás môže naučiť niečo výnimočné:

“Keď súťažíte s ostatnými, nikto vám nechce pomôcť. Ale ak súťažíte sami so sebou, všetci vám chcú pomáhať. “

Spýtajte sa mladého športovca po súťaži, zápase, turnaji, či sa cíti úspešný? Alebo tento úspech cítia skôr tréneri a rodičia? Dokáže dieťa vôbec precítiť úspech ako dospelý človek? Výskumy v neurovede naznačujú, že nie. Jeho mozog sa vyvíja ešte, racionálne časti v mozgu nemá rozvinuté, preto pocit úspechu je odlišný od toho ako to vidí dospelý človek. To by sme mali mať na zreteli. Gól ho teší, výhra ho teší ale intenzita a povaha toho pocitu je iná.

Mnoho trénerov pristupuje k mladým športovcom, ako ku počítačom. Zadáme vstup (zvyčajne nejaký pokyn, inštrukciu, informáciu) a čakáme dokonalý výstup. V kolektívnom športe je táto téma ešte citlivejšou nakoľko každé dieťa je iné. Počítače medzi sebou vieme porovnávať ľahko na základe parametrov ten ma takú RAM, ten takú grafiku atď, na základe toho vieme povedať, že tento počítač bude pre nás lepší.

Ale vieme takto porovnať našich mladých športovcov? Ktorí sa vyvíjajú? Je to pre dospelých nespoľahlivé a deťom to neprospieva už vôbec. Ak ich nevieme prirovnať k počítačom a nemáme porovnávať medzi sebou, tak čo potom?

Myseľ mladého športovca nenaprogramujeme, aby sa neporovnával som svojimi vrstovníkmi, je to v ňom zakódované. Je to zákon džungle, evolúcia. Veľkým bodom obratu, ale môže byť zmena perspektívy nás dospelých. Skúsme spoločne využiť k pochopeniu rozvoja mladého športovca analógiu rastu stromu. (pozn. toto prirovnanie mám osobne veľmi rád a často ho používam aj v individuálnej práci).

Pri zasadení stromu vytvoríme optimálne podmienky pre jeho rast, vieme ako sa oň starať počas rastu, máme všetky potrebné informácie. Teraz si predstavme, že nahrávame rast stromu na časozberné video (roky procesu rastu získame do videa o dĺžke pár minút). Čo na ňom vidíme? Prvých 10 sekúnd rastie strom do výšky, potom 3-4 sekundy pučia listy, v ďalších sekundách pozorujeme hrubnutie stromu, chvíľu sa nám zdá akoby nerástol vôbec a tento kolobeh sa opakuje, občas sa do neho pridá kvitnutie a to najkrajšie zber plodov a občas to proste nejde.

Je tá podobnosť evidentná? Dúfam, že áno. Kľúčová úloha nás rodičov, trénerov, odborníkov ako podporného tímu mladých športovcov je vytvorenie optimálnych podmienok pre ich rozvoj. Slovo optimálne je v tomto prípade obzvlášť dôležité. Nemyslím tým, len materiálne podmienky ako tretry, oblečenie, kopačky, lopty a pod. Dôležitým faktorom je postoj rodičov a podpora z ich strany.

V adolescentnom veku je frekventovanou témou sebavedomie a motivácia našich športovcov. Divíme sa, prečo ich nevykazujú a silno im prízvukujeme, že je dôležité aby boli sebavedomí, aby sa nebáli ukázať, čo je v nich. No mnohí z nich to nedokážu. Práve zmena základnej myšlienky z : ”Buď lepší ako súper” na “Predveď najlepší výkon, aký je v tvojich silách” môže byť pomyselným kľúčom k úspechu.

Skúsme upriamiť pozornosť, skôr ako na porovnávanie s inými pretekármi, hráčmi na proces zlepšovania a porovnávanie ho so sebou samým. Vytvorme predpoklad pre zdravý rozvoj sebavedomia, motivácie, odolnosti našich mladých športovcov. Ak si v tom procese budeme všímať potrebné úsilie, poctivý tréning a patrične dokážeme ohodnotiť jeho snahu, tak sa dostaví úspech.

Pravý úspech v mládežníckom športe má podobu zlepšovania sa, posúvania svojich hraníc. To býva palivom, ktoré mladých športovcov poháňa aj v dospelosti vo vrcholovom športe a tak potom môžeme sledovať plody našej práce v podobe budúcich úspechov športovcov na vrcholových podujatiach.